Čím budem?

(Úvaha)

     Jeden múdry človek raz povedal: „Najdôležitejšou vecou v živote je voľba povolania!“                         

     Každý z nás si už určite niekedy položil otázku: „Čím budem?“ Tento výber samozrejme ovplyvní celý náš život. Ovplyvní to, či budeme v budúcnosti spokojní alebo nie.

     Čím sa chcem stať v budúcnosti  ja? Nikdy som nad touto otázkou moc nepremýšľal a ešte neviem, čo presne budem robiť. Avšak už dosť dlhý čas rozmýšľam nad prácou policajného vyšetrovateľa.  Prečo sa mi táto práca páči a čo ma láka? Najviac sa mi páči, že budem môcť chodiť na miesta, kde sa stal nejaký trestný čin. Budem si tam môcť všetko pozrieť a potom pátrať po páchateľovi. Láka ma aj istá dávka nebezpečenstva, ktoré vzniká pri tejto profesii. Myslím si, že práca ako policajný vyšetrovateľ, by ma bavila a do práce by som vždy chodil veľmi rád. Som presvedčený, že v živote je najdôležitejšie byť šťastný, preto by sme mali mať prácu, ktorá nás napĺňa a robí šťastnými.

Adam Tvrdý

Čím budem?

(Úvaha)

     Budúcnosť. Nekonečne vzdialená a pritom blízka. Dýcha nám na krk mrazivým dychom, ktorý každou sekundou odchádza s nevyplnenými snami. Postupne prichádzajú nové možnosti a nové skúšky, ktoré nás nútia stanoviť si cieľ, priority a uvedomiť si hodnotu života.

     Často sa pýtam na definíciu budúcnosti. Je to zmena? Či sklamanie? Odpoveď na túto otázku je pre mňa zatiaľ skrytá. Ale čím budem ja? Myslím si, že ak chcem byť dobrým človekom musím mnohé prehodnotiť už teraz. Je ľahké splynúť s davom, no oveľa ťažšie je z neho vykročiť. Ešte nie je neskoro, aby som zmenila svoje priority, ktoré sa neustále menia. Vykročím správne? Je dôležité veriť si, že práve ja som pripravená na zmenu a mám dosť odvahy žiť život, po ktorom túžim. Najcennejšia je úprimnosť. Tá, ktorá mi pomôže vidieť pravdu nielen v druhých, ale najmä v sebe. V neposlednom rade je povzbudením maž oporný bod na dosah. Pre mňa je to rodina, ktorá ma podrží v ťažkých chvíľach.

     Napriek mojim oporným bodom a vytýčeným cieľom, tlačia sa mi na pery otázky: Neskĺznem? Nestratím sa v dave? Vykročím?

Kristína Hlušková

Tvorba žiakov a žiačok 8.A

On

Hnedé vlasy jeho,

v jemnom vánku pofukujú,

krásne oči z neho,

niečo hľadajú.

Stojí ako strom,

ktorý rastie v záhrade,

uverí aj mojim snom,

o ružovom sade.

Vysoký ako hora,

týčiaca sa nad dolinou,

vukukujúca z mora,

zlepená smolou.

Je silný ako skaly,

do ktorých naráža more,

no napriek tomu je milý,

k všetkému čo je živé.

Nepozeraj naňho zvonku,

pozri sa dovnútra,

skrýva sa tam láska,

láska ku mne,

taký je môj milý,

vysnívaný v sne.

V.Korchanová 8.A

Jeseň

Jeseň

pestrá pani.

Jeseň 

jej tancujúce dámy.

Jeseň

sivastá obloha.

Jeseň

vyzlieka stromy dohola.

Jeseň

farebná pieseň.

Jeseň

nosí so sebou niekedy aj tieseň.

Jeseň

posledná sloha.

Jeseň

máme ju od Boha. 

Japonská báseň-Haiku

,,Letky slávika
udávajú smer noty
ktorú zaspieva."

  -Viki Korchanová, 7.A-

Umelcký opis - Sen

     Pomaly zatváram oči a ocitnem sa v krajine zázrakov.

     V tejto krajine je veľa pestrofarebných kvetov, ktoré jemne hladia moje bosé nohy. Pripadám si, akoby som kráčala po mäkkom koberci, ktorého prenikavú vôňu je cítíť všade navôkol. Tento pocit ma inšpiruje k hlbšiemu poznaniu tejto zázračnej krajiny.

      Jemný letný vánok pomaly prebúdza stromy, tie mu odpovedajú šumením listov. Vysoká tráva okolo mňa začína tancovať. Celá táto nádhera je v dokonalej harmónii.

             Ako tak pomaly kráčam dopredu, čím ďalej tým viac počujem, ako spieva potôčik. Je taký priezračný, že vidieť až na ligotajúce sa kamene, ktoré mi pripomínajú diamanty. Toto okúzľujúce divadlo ma láka zastať a osviežiť si nohy. Pomaly si sadám na breh a započúvavám sa do ladného spevu vtákov. Cítim sa naozaj ako v rozprávke.

      Vtom som sa zobudila, otvorila som oči a zistila som, že to bol iba sen.     

-Natália Krčmáriková, 7.A-

Umelecký opis - Sen

      Zatváram oči a pomaly sa ponáram do sna.

      Vidím len jasný bod. Maličká priezračná guľôčka rosy sa kĺže po strmých stebielkách trávy, s ktorými vietor vytvára tiché, tichulinké tóny, akoby sa dotýkali strún harfy. Nohami rozhŕňam obrovské kopy napadaného lístia a počúvam spev slávika. Vychadzajúce tóny z jeho hrdla dopĺňa tichučké šuchorenie jeho krídel.

      Zodvihnem hlavu a pozriem sa vyššie. Prekrásne lístie rozvoniava ako kôš čerstvo natrhaných kvetov. Kráčam cez jemnučký závoj hmly, ktorá odkrýva ďalšie krásy lesa. Studený vietor sa dotýka mojich dlaní, pričom sa chvejem ako struna pod slákom. Srdce mi búcha akoby niekto dlátom sochu hĺbil.

      A moje líca? Sú červenšie než kvapka krvi. Vietor sa mi prehrabuje vo vlasoch v rytme jemnej inokedy divokej hudby. 

      Hoci posledné lúče zapadajúceho slnka sa strácajú v tme, zanechávajú v mojom srdci hrejivý dotyk, ktorý ma núti otvoriť oči.

      Bol to len sen. Nezabudnuteľný pocit ma sprevádza dňom.               

 -Kristína Hlušková, 7.A-

Sen (Umelecký opis)
 

           Pomaličky zatváram oči a ocitám sa na lúke plnej motýľov a kvetiniek. 
          Prechádzam sa a vdychujem vôňu kvietkov, ktoré voňajú ako mydlá. Zrazu zastanem pred vysokým stromom, po ktorom steká rosa a vyzerá, ako keby plakal. Pod ním sedí moja najlepšia kamarátka, Natálka.
           Podám jej ruku a spoločne sa rozbehneme do rozsiahleho voňavého lesa. Okolo nás lietajú maličké milé lastovičky, ktoré nás vedú na okuzľujúce čarovné miesto.
           Je tu krásny veľký vodopád, ktorý padá do maličkého potôčika ako veľké lúče slnka.
Pred nami stoja malé lesné víly. Tancujú a spievajú ako na kráľovskom bále. Zrazu zastane pred nami červený vlak. My sa lúčime s krásnou prírodou.
           Vtom som sa prebudila, pomaly som otvorila oči a zistila, že to bol iba sen. O chvíľku som vstala z postele a išla sa najesť.

-Viktória Korchanová, 7.A-

Zimná krajina

(Umelecký opis)

Vôňa studenej zimnej krajiny mi pripomína vôňu sladkého laku na nechry. Celá krajina vyzerá sťa čelenkové kráľovstvo. Nezamrznutá rieka tečie pomaly ako horúca, tichá čokoláda. Miestami sa v lese mihne divá zver. Medvede so svojimi srstnatými kožúškami sa pomaly pripravujú na zimu. Vyzerajú, že sú smutné ako depresívny mak. Ostatné zvieratká akoby mali oblečené tričkové nohavice. Pôsobia tak, že im vôbec nie je zima. Ľudia sa brodia snehom za ružovým šťastím akoby bol ničnetušiaci peračník. Stromy len tíško plačú. Stávajú sa z nich depresívne vrany, pretože silný vietor balancuje s ich konármi, aby im odpadli ešte aj tie lístky, ktoré tu jeseň zabudla. Tá sladká obloha bývala veselá, no teraz je z nej smutná pastelka. No napriek tomu sa príroda snaží vyzerať dobre - oblieka si na seba pokoj. 

-Kristínka Kotásková-

Nebeské krídla

(Modlitba)

Kráľovská koruna posypaná diamantami, či šatník preplnený hodvábnymi šatami. Na tom nestojí nebeské kráľovstvo. Viera je niečo duchovné. Niečo, čo nemôžeš vlastniť, no napriek tomu, že ťa pohltí, predsa ťa povznáša a nedá ti krídla zlaté, ktoré ťa ťahajú k zemi. Dáva ti krídla z páperia, ktoré tvoju dušu s istotou vynesú do samotnej duše lásky. 

Láska, pomôž mi vyslobodiť sa z pút rubínmi zdobenými a pochopiť podstatu života. Dovoľ mi dostať sa z otroctva a v pokore pred Tebou stáť s rukami v modlitbe spätými. Uzdrav mi, prosím, zrak zahmlený a nauč ma nájsť Teba samého v ostatných. Ďakujem každý deň za tých, ktorí mi dokazujú, že si tep života. Zoslal si mi anjelov bez krídel, ktorí pevne stoja pri mne v prekážkach života. Pane, prosím, dovoľ svojej matkerozprestrieť plášť ochrany a priveď ich, moje duše spriaznené, do večnej radosti. Amen. 

-Kristínka Hlušková-

Modlitba 

Prosím, Pane, prosím,

v srdci modlitbu nosím.

Chráň našu školičku,

chráň naše detstvo.

Pobúchaj paličkou,

vyžeň z nej klamstvo.

Prosím, Pane, prosím,

v srdci moju školičku nosím.

-Viki Korchanová-

Modlitba

Prosím z celého srdca,

Pane, buď môj radca.

Si všemocný sudca,

ale i života darca.

Ochraňuj našu školičku,

v nej každého trošičku.

Pri učení daj nám silu,

prosíme i v túto chvíľu.

Lebo vo svete nie je všetko také ľahké,

častokrát sú veci ťažké.

Nevieme rozoznať pravdu,

posudzujeme a upozorňujeme len na krivdu. 

Verím

(Modlitba)

Verím, verím v Teba,

Pane môj.

Ty ma držíš nad vodou,

zosielaš mi anjelov.

Anjelici pri mne stoja,

keď ma nôžky bolia.

Jedného dňa príde čas,

keď do neba vrátime sa zas.

-Miško Šurík-

Modlitba za spolužiakov

Nech sa im darí,

aby boli najmä zdraví

všetci moji spolužiaci,

optaruj ich vo dne v noci.

Prosím Ťa, Pane,

otvor svoje dlane.

Nech má každý, po čom túži,

až mu zdravie slúži.

Svet je veľký, oni sami,

na každom kroku s Tvojimi anjelmi.

Ty ich strážiš aj so svojimi rodinami,

vedia, že si stále s nimi. 

-Magdalénka Toková-

Zima

Zima sa už blíži,

ružové šťastie okolo všetkýck krúži.

Deti sa už guľujú,

čelenkové kráľovstvo na oblohe hľadajú.

Oblečený pokoj v duši,

moje srdce šťastím búši.

Stromčeky už majú oblečené rukavice,

ale aj bavlnené tričkové nohavice.

Nebuď ako depresívny mak,

správaj sa ako zaľúbený žiak.

Vo vzduchu cítiť sladký lak,

buď ako milosrdný drak.

Ak máš hlúpu náladu,

daj si tichú čokoládu.

Nebuď zlý ako ničnechutiaci peračník,

ale správaj sa ako talentovaný hudobník. 

Báseň ukončila smutná pastelka,

ako milá pani učiteľka. 

-Klaudia Galuščáková-

Oblečený pokoj

(Umelecký opis)

Pritiahla som si šál, do čela spustila čiapku a oprášila tričkové nohavice, aby som pánovi chladu zahatala cestu k môjmu ružovému šťastiu na perách. Celá krajina je utopená v hlbokom spánku. Cesty lemujú depresívne maky a všetko, v čom prúdi život je oblečené v bielom pokoji. I zurčiace potôčiky sa lenivo kĺžu korytom ako tichá čokoláda, ktorá sa stáva sladkým lakom pre ubolenú dušu. Záblesky slnka hladia poprášené strechy. Hoci sa slzy snehu snažia z nej uniknúť, v inú chvíľu sa z nich stanú smutné pastelky. Napriek chladu a temnej oblohe nevytratil sa z krajiny život. Na mrazom pokreslenom jazere vidieť stopy uzimeného vrabca, vyplašenej srnky či depresívnej vrany. Aj keď zima akoby stratila všetok šarm a ukryla sa do masky ničnechutiaceho peračníka, predsa dokáže pobozkať srdce človeka. Každý dopad vločky, ktorá opustila sladkú oblohu, v mojej duši jemne cinká. Vo vlasoch zapletené vločky vytvárajú ligotavé čelenkové kráľovstvo. 

-Kristínka Hlušková-

Zimná krajina

(Umelecký opis)

Dobiela sfarbená obloha pripomína ružové šťastie. Pomaly prichádza zimný čas. Všetko okolo nás sa mení. Cítim sa ako v malom čelenkovom kráľovstve. Pozerám sa okolo seba a vidím malú dedinu pokojne prikrytú bielym snehom, ktorý pripomína biely oblečený pokoj. Ľahký sneh poletuje pomedzi milých ľudí a vonia ako sladký lak, no chutí ako ničnechutiaci peračník v školskej lavici. Tá biela jemná prikrývka na mňa pôsobí ako tričkové nohavice, čo má malá dedinka oblečené na sebe. Nado mnou pláva sladká obloha, cez ktorú poletuje depresívny mak, ktorý núti smutných ľudí byť šťastnými. Pod lavičkou vidím maličké omrznuté stebielko trávy, ktoré sa tam samo kolíše ako smutná pastelka. Okolo neho poletuje sneh, ktorý mi pripomína depresívnu vranu, ktorá ho chce pre seba uchmatnúť. Zimná krajina je naozaj zvláštna. Je celá biela ako šaty anjela, ktorý spieva sladkú koledu, ktorá chutí ako sladká čokoláda.

-Viki Korchanová-

Svet

Verím, verím, verím,

že sa svet zmení.

To, čo Boh stvoril, 

na niečo dobré sa niekedy zmení.

Ľudia sú krutí,

na tejto zemi.

Nemajú v srdci

ani kúsok nehy.

Každý chce niečo vlastniť,

každý chce niečo mať,

a preto musí ostatným brať.

-Kristínka Kotásková-

Zima

(Umelecký opis)

Jeseň skončila a nastala zima. Je to krásne obdobie, ktoré je plné ružového šťastia a oblečeného pokoja. Sneh prikryl celú krajinu bielou ligotavou perinou, a tak zmizol depresívny mak. V bielych korunách stromov, ktoré si obliekli kabát, už nevidieť spievajúce vtáky, pretože odleteli do teplých krajín. Rieky - modré ako sladká obloha, sú pokryté priehľadným zrkadlom. Každý z nás si oblečie biele tričkové nohavice a kabát, aby nezamrzol. Na oblohe vidieť len depresívne vrany. Deti si stavajú snehuliakov zo snehu a čelenkové kráľovstvo. Keď prídu domov, rady si dajú tichú čokoládu, ktorá im zohreje ich srdiečka. Sladký lak na nechtoch v zime vyniká. V pohodlí domova deti aj dospelí vytiahnu smutné pastelky a ničnechutiaci peračník a trávia zimné chvíle spolu.

-Magdalénka Toková-